Politické strany

Politické strany sú organizácie, ktoré reprezentujú ekonomické, kultúrne, sociálne, ekologické a iné záujmy rôznych skupín obyvateľstva. Združujú ľudí so zámerom podstatne ovplyvňovať politickú moc.

Väčšina tradičných definícií politických strán vychádza zo základného znaku, ktorým je program či politická doktrína. Táto tendencia vychádza z liberálnych koncepcií 19. storočia, podľa ktorých sú politické strany zoskupeniami ľudí spoje­ných spoločnou ideológiou alebo uznávajúcich rovnakú politickú doktrínu. Progra­mové a ideologické znaky sú dominantnými kritériami definovania politických strán.

Dôležitým prvkom modernej politickej strany je program. Bez rozpra­covaného programu na všetky oblasti spoločenského života nemá žiadna strana v parlamentnej demokracii šancu aktívne zasahovať do politického života. Progra­my strán v súčasných politických systémoch majú univerzálny charakter. Tým sa politické strany odlišujú od záujmových a nátlakových skupín, prípadne od politic­kých hnutí. Cieľ politických strán je získať rozhodujúci podieľ na štátnej moci, t.z. právo zostaviť vládu a prostredníctvom parlamentných zákonov usmerňovať vývoj celej spoločnosti.

Význam PS

• Zastupiteľský princíp prostredníctvom PS- občania sa zúčastňujú na tvorbe a kontrole politiky, t.z politici zastupujú občana pri realizácii jeho práv a občan si môže vybrať stranu, ktorá ho bude zastupovať.
• Stabilizujú politickú moc- politici môžu do politiky zasahovať len prostredníctvom PS, reprezentujú orientáciu svojej strany

Absolútna stabilita moci je pri vláde jednej strany, ktorú nemožno vystriedať inou stranou. Pomerne stabilná moc je v systémoch s rozhodujúcim postavením dvoch politických strán. Najmenšiu mieru politickej stability majú systémy, kde je voličská podpora rozložená medzi viacero, prípadne veľké množstvo strán, ktoré su nestabilizované. Stabilizáciu dosiahnu vytvorením koaličnej dohody na určité volebné obdobie.

• Vyjadrujú pluralitu spoločnosti
• Umožňujú politický pluralizmus- konkurenciu

Vznik politických strán – prvé zoskupenie politikov existovalo už v starom Grécku a Ríme, ale o vzniku politických strán môžeme hovoriť až od polovice 19. storočia. Aby mohla vzniknúť politická strana, musí najprv nastať situácia, v ktorej by našla uplatnenie. V polovici 19. st. nastal spor medzi diskriminovanými a privilegovanými = mal výsostne politický charakter, obe skupiny chceli získať, alebo ovplyvniť štátnu moc.

Vývoj politických strán mal 3 etapy:

1. etapa – 19. storočie

sociálne strany – dôraz sa kladie na základné zabezpečenie sociálnych podmienok, záujmy spoločnosti sú nadradené občanovi. Dva hlavné ciele a.) uzákoniť združovacie právo, vrátane práva na vznik politických strán.  b.) získať kreslá v parlamente – moc v parlamente

konzervatívne strany – tradičné, kladú dôraz na rodinu a tradičné národné záujmy
liberálne strany – zdôrazňujú občiansky a nadnárodný princíp, ich cieľom bolo všeobecné volebné právo, sloboda slova a združovania

2. etapa – začiatok 20. storočia
vytvorenie extrémnej ľavice – komunistické revolučné strany a extrémnej pravice – fašistické revolučné strany. Mali rovnaký zámer = zlikvidovať politickú pluralitu. Za týmto účelom využívali náboženský diktát, propagáciu len jednej strany, nahradenie občianskeho práva a slobody novou morálkou v politike, ako aj v sociálnych vzťahoch.

3. etapa – súčasnosť(obdobie po II. svetovej vojne)
vznik nových politických strán z iných príčin ako v minulosti:
a.) Riešenie problémov neuspokojí všetkých členov strany, niektorí potom odídu a založia si vlastnú politickú stranu.
b.) Objavenie aktuálnych problémov – napr. ekológia, otázka zachovania mieru...
c.) 80-te roky – čas postupného zbližovania štátov v Európe: Strach z ekonomického útlaku a politickej nerovnoprávnosti je príčinou vzniku strán s etnickou orientáciou

Klasifikácia strán

Politické strany nie sú rovnaké, navzájom sa odlišujú. Možno ich rozdeliť podľa určitých kritérií. Medzi takéto kritéria patrí spôsob výberu a počet členov, základná politická orientácia a politický vplyv.

1) Spôsob výberu a počet členov:   ● masové strany

                                                    ● výberové strany (exkluzívne)

●  Do masových strán môže vstúpiť ktokoľvek, obmedzením býva iba spodná hranica veku. Princíp masovosti si vyberajú tie strany, ktoré sa chcú stať všeľudovými stranami, preto sa neorientujú iba na jednu ideológiu, ale hlásajú všeobecnejšie ciele (občianstvo, národné záujmy, spravodlivosť, mier). Príčiny, prečo sa usilujú o masovosť, sú rôzne. Veľká členská základňa znamená veľa voličov a  aktivistov na získavanie stúpencov v čase volebnej kampane, ako aj zdroj financií za členské príspevky. Veľký počet členov v strane umožňuje organizovať masové akcie, ako sú demonštrácie, štrajky, mítingy, a tak nepriamo vplývať na politiku a politickú moc.

●  Strany s výberovým členstvom stanovujú presné podmienky na získavanie členstva. Pri porušení podmienok sa členstvo v strane môže zrušiť. Výberovosť uplatňujú najmä strany, ktoré nemajú podmienky na politickú činnosť, a teda sú v ilegalite, alebo ideológia strany je príčinou výberovosti (rasistické a teroristické str.).

Ilegálne alebo pololegálne strany (J Amerika, Afrika) vyžadujú od svojich členov úplnú politického programu, ale aj fyzické a psychické požiadavky, ako je odhodlanosť, vytrvalosť, mlčanlivosť, odolnosť voči prenasledovaniu....

2)Základná politická orientácia:    ● konzervatívne

                ● liberálne

                                                  ● sociálne

● Konzervatívne strany vo svojom programe tradičné hodnoty, ako je rodina, náboženstvo, národ, tradičné rozdelenie štátnej moci. Základom politického programu je ekonomika, rozvoj súkromného podnikania a  národné záujmy. Uprednostňujú idealizmus, to znamená že poskytujú šance podľa individuálnych schopností. Strany tohto typu hlásajú, že na zachovanie tradičných hodnôt môže byť použité aj násilie. Používajú názvy ako konzervatívna, kresťanská, republikánska, národná, ľudová strana. Vývojom zaznamenali tieto strany istý posun. Kým v začiatkoch to boli strany monarchistické, v súčasnosti sú to republikánske strany (SNS, KDH).

● Liberálne strany majú v programe občianske práva a slobody, ochranu človeka a zachovanie mieru (pacifizmu). Odmietajú akékoľvek násilie, nepreferujú ekonomické záujmy, žiadnu sociálnu vrstvu ani národ, majú teda zvláštne politické postavenie. Tieto strany sa označujú ako: liberálne,demokratické strany alebo strana stredu (SAS, SDKU).

● Sociálne strany obhajujú záujmy niektorej väčšej sociálnej skupiny, vrstvy alebo záujmy spoločenskej triedy. Orientujú sa na pracujúce vrstvy, aj podnikateľské, preto základ ich programy tvorí ekonomika – ekonomický program. Sú za vytvorenie takej ekonomickej situácie, ktorá by odstránila príčiny sociálnych konfliktov. Tieto strany sa označujú ako: sociálnodemokratická, socialistická, strana práce, ľavicová, komunistická strana (SMER-SD).

3)Politický vplyv:      ● parlamentné strany

                              ● neparlamentné strany

Kritériom tohto je podiel, účasť strany na tvorbe a realizácie štátnej politiky.                          

● parlamentné strany sa vyjadrujú k politike štátu priamo v parlamente a to prijímaním zákonov, ústavy a vládneho programu. Vyjadrujú sa aj k politike vlády a môžu do nej aj zasahovať. Všetky parlamentné strany však nemajú rovnaký politický vplyv. Ich rozdiel spočíva v tom, či sú to strany vládne alebo opozičné.

                        ○ vládne strany:     tieto majú právo tvoriť štátnu politiku samostatne alebo ako koalícia

                        ○ opozičné strany:   ich vplyv závisí od počtu kresiel v parlamente

● neparlamentné strany nemajú priamy politický vplyv. K politike štátu sa vyjadrujú na tlačových konferenciách, mítingoch. Pochodoch, petíciami, nátlakovými akciami. Ich jedinou šancou je presvedči voličov, že vládnuce strany sú neschopné.