Základy psychológie

Psych. disciplíny

Špeciálne – vyberajú si špeciálny problém, sú zamerané na určitú časť psych. (forézna) 
Základne – riešia základné problémy v psychológii (vývinová) 
Aplikované – aplikujú do psych. poznatky z iných vedných disciplín (učiteľská, poradenská)

Základné psych. smery

Funkcionalizmus – JAMES – každý orgán ovplyvňuje psychickú reakciu 
Behaviorizmus – PAVLOV – sústreďuje sa na správanie človeka 
Umožň. opísať činnosť bez toho, aby sme sa zaujímali o to, čo sa deje vo vnútri tela 

Psychoanalytický – FREUD – analýza psychiky a podvedomia 
Vych. z predp., že veľká časť nášho správania má pôvod v proces., kt. sú nevedomé 

Štrukturalizmus – WUNDT – kladie dôraz na vnútro človeka 

Hľadiská prístupu k skúmaniu psych. javov. 
Biologický – hovorí o činnosti nervového systému 
Kognitívny – skúma správanie jednot. z pohľadu cieľov a plánov, kt. k nemu vedú 
Fenomenologický - zameriava sa výlučne na subjektívnu skúsenosť 
Humanistický – zdôrazňuje snahu po sebarealizácii

Význam psychológie

Rozširuje všeobecné vzdelanie a tým aj lepšie pochopenie vlastnej duševnej činnosti, správanie iných ľudí, zlepšenie orientácie v medziľudských vzťahoch 
Podieľa sa na zdokonaľovaní systému riadenia v spoločnosti, na výchove a vzdelané ,zlepšuje činnosť a spôsob života .

PSYCHIKA

Základný termín psychológie 
Chápe sa ako vlastnosť a funkcia vyššej nervovej sústavy, ktorá je spojená s činnosťou mozgu a ktorá nám na základe podnetov umožňuje odrážať objektívny a subjektívny svet. Má interdisciplinárnu povahu (úzko sa dotýka prírody aj spoločenských vied). Súhrnný pojem pre všetko duševné dianie (duševné javy, vlastnosti, stavy, vedomé a nevedomé procesy), prežívanie, správanie a odraz vonkajšieho prostredia v mozgu. 
Vedecké chápanie – funkcia vyššej nervovej sústavy, predovšetkým mozgu. Vo svojom obsahu je odrazom objektívnej skutočnosti v mozgu. Je jednotou objekt. a subjekt. sveta (objektívny obsah so subjektívnym prežívaním). Objektívny v psychike je jej obsah, ktorý vznikol odrazom. Človek však neodráža objektívny svet pasívne, ale aktívne. Aktívnosť obrazu znamená, že človek si vyberá podnety, ktoré bude odrážať. V činnosti sa rozvíja a v činnosti sa aj prejavuje. 

Je sociálne determinovaná (určená spoločenskou vrstvou, v kt. sa daný človek pohybuje) 

Je vývinovo determinovaná ( prislúchajúca určitému veku) 

Je celistvá a psychické javy sú statické (má procesový ráz- deje sa v čase a priestore)

Úrovne psychiky

I. PREŽÍVANIE

Vnútorný svet človeka, tok vedomia, ktorý je dostupný iba jemu samému, v ktorom dochádza k uvedomovaniu si vlastného duševného života. Je akýkoľvek subjektom prežívaný, emočne ladený stav a jav skutočnosti, ktorý je daný v jeho vedomí. Predmetom je vonkajší a vnútorný svet. Je subjektívne, jedinečné a uskutočňujúce sa v čase. Môže byť – vedomé (človek si uvedomuje, že zážitky patria k jeho „ja“). Nevedomé (človek si neuvedomuje svoje prežívanie, alebo si neuvedomuje jeho príčiny či súvislosti). Psychické javy, ktoré sú podstatou prežívanie majú základné druhy – psych. procesy, psych. stavy.

Základne kategórie

Obsahy (poznávacia modalita) 
Vnemy, myšlienky 
Prejavujú sa v reči 
City (cítiaca modalita) – prejavujú s vo výraze 
Snahy (motivačná modalita) – prejavujú sa vo výraze 
Výsledok – zážitky – poznávacie (idey, myšlienky) 
Citové (dojmy, impresie)

II. SPRÁVANIE

Vonkajšie prejavy človeka, odpoveď organizmu na zmeny v jeho okolí. Také aktivity organizmu, ktoré môže pozorovať iná osoba, alebo ktoré môžu zaznamenať prístroje. Interakcia živých bytostí s okolitým prostredím, sprostredkovaná ich vonkajšou, pohybovou a vnútornou, psychickou aktivitou. 
Základne kategórie – konanie – jednorázové (úkon, akt) 
dlhodobé (činnosť) 
Reč – vonkajšia, vnútorná, písomná, hovorová 
Výraz – mimický 
Pantomimický 

Medzi psychikou človeka a živočíchov je rozdiel v tom, že človek si môže uvedomiť svoje psychické zážitky.

DUŠEVNÝ VÝVIN

Vývoj - proces objavovania istých znakov, istých javov, proces ich rastu a postupnej zmeny, ktoré vedú od jednoduchšieho k zložitejšiemu, od nedokonalého k dokonalejšiemu ( druhu). 
Vývin – procesy, ktoré sa odohrávajú s indivíduom v čase na biologickej a psychickej úrovni 
Duševný vývin – procesy zmien v psychike, ktoré sa uskutočňujú v čase a v ich dôsledku sa prežívanie a správanie dostáva na kvalitatívne vyššiu (evolučné zmeny), alebo nižšiu úroveň (involučné zmeny). Jav, ktorý je neustále v pohybe, jeho hybnou silou je neustále prekonávanie rozporov medzi momentálnou úrovňou a požiadavkami, ktoré sa kladú na vyvíjajúceho jednotlivca tak zo strany výchovy, ak aj v rámci sebavýchovy a sebavzdelávania, alebo zo strany spoločnosti .

Zákony – celistvý proces (vyvíja sa celý organizmus, celá osobnosť, pretože jednotlivé oblasti sa vzájomne 
podmieňujú, navzájom súvisia). Súvislý proces (jednotlivé vývinové obdobia na seba nadväzujú), prebieha nerovnomerne v čase (s postupujúcim vekom sa tempo vývinu spomaľuje), najrýchlejšie sa vyvíja mozgovo-miechový systém (človek dozrie telesne, až tak duševne), nezvratný proces (postupuje k dosiahnutiu dospelých foriem a potom k zániku; nemôže sa zastaviť) , socializačný proces (človek si pod vplyvom výchovy postupne osvojuje normy spoločenského prostredia, v kt. sa vyvíja a žije) , proces, v kt. prebieha individualizácia (postupné uvedomovanie si svojej osobitosti) , všeobecné vývinové osobitosti sa prejavujú individuálnym spôsobom ( individuálne osobitosti sú podmienené nie len biologicky, ale najmä vonkajšími životnými podmienkami, s postupujúcim vekom sa individuálne rozdiely zväčšujú a preto čím su ľudia starší, tým sa medzi sebou viac líšia)

Činitele

Endogénne – dedičnosť – tie charakteristiky, ktoré má ľudský jedinec od svojich rodičov. Vlastní ich od počatia. Týmto sa podobá na svojich rodičov, no dieťa nezdedí priamo vlastnosť, ale iba faktor, ktorý riadi a podmieni vznik a vývin týchto znakov. 
Exogénne – prostredie, učenie, výchova, vlastná aktivita , na prelome 19. a 20 st. existovala „biologizujúca teória“ (človek prichádza na svet s hotovým 
programom jeho individuálneho vývinu) , zástanci behaviorizmu tvrdili, že na vývin osobnosti podstatne pôsobia vonkajšie vplyvy, najmä učenie 
a výchovy, a že zdedené charakteristiky sa týmito vplyvmi môžu zmeniť. 
V súčasnosti sa presadzuje názor o interakcii oboch faktorov

Typy zmien v psychike

I. fylogenéza

Vývoj k dokonalejším formám poznávania 
Vývoj od inštinktu k intelektu (od magického myslenia k logickému) 
Vývoj ľudskej psychiky u druhu

II. ontogenéza

Proces vývinu psychiky u človeka (uskutočňuje sa ako dôsledok interakcie zrenia 
a učenia, pričom zrenie sa viaže k funkčnej spôsobilosti nervových vlákien) 
Zmeny, ku ktorým dochádza – kvantitatívne (zmeny vo veľkosti, sile, objeme, rozsahu) - kvalitatívne (zanikanie starých a vznikanie nových vlastností) 
III. aktuálna genéza: - proces zmien v prežívaní a správaní v krátkych časových úsekoch 

Lorenz - vytýčil senzitívne fázy pre fixáciu skúsenosti, ktoré sú získané v týchto obdobiach - vtisnutie (obdobie ranného detstva, puberty, staroby) 

Piaget – švajčiarsky psych., predstaviteľ štruktur., kládol dôraz na prispôsobenie jedinca vonkajším podmien.

Podľa neho dieťa prechádza týmto vývinovými štádiami

1. senzomotorické (do 2 rokov) – vytvára schémy poznania, objavuje príčiny a účinky konania, utvára si pojem seba samého, skúma svet 

2. predoperačné (do 7 rokov) – používanie jazyka, reči, vytvárania si prvých morálnych úsudkov 

3. konkrétnych operácii (do 12 rokov) – schopnosť logicky rozmýšľať, vytváranie si abstraktných pojmov, ktoré prideľuje ku konkrétnym veciam, získava nové poznatky, no dohody možno meniť ako väčšina súhlasí 

4. formálnych operácii – uvažovanie o situáciách do ktorých sa ešte nedostali 

Erikson 
Americký lekár a psychoanalytik nemeckého pôvodu, zdôrazňoval sociálne a kultúrne vzťahy pred biologickou determináciou človeka, vychádza z predpokladu, že jedinec musí na každom stupni vývinu vyriešiť určitý psychosociálny konflikt – Eriksonova psychoanalytická teória 

Pojmy charakterizujúce psychiku človeka (vedomie) - 
Vedomie – uvedomované bytie, prejav stupňa duševného vývinu a duševného zdravia človeka. Stav uvedomenia si vonkajších a vnútorných podnetov, človek k nemu dospieva postupným. Uvedomovaním si seba samého a okolitého sveta. Predstavuje sledovanie samého seba, ovládanie samého seba, plánovanie, začínanie a riadenie vlastného konania. Bdelý stav mysle, stav pohotovosti reagovať na vonkajšie i vnútorné podnety. Súhrn subjektívnej skúsenosti jedinca, tok psychických procesov, ktoré sa stále striedajú, čím sa utvára spolunáležitosť k vlastnému ja.
Disociácia – oddelenie kontroly od nášho vedomia ( pri dennom snení je veľmi zaujímavým prejavom oddelenia jednej časti vedomia od druhej). Môže vyústiť do vážnych porúch osobnosti. 

Ovplyvňujú – psychoaktívne látky – pôsobia na zmenu vedomia. Najprv vytvárajú psychickú a potom telesnú závislosť. Trankvilizéry – majú centrálne tlmivý účinok (alkohol, lieky). Opiáty svojimi tlmivými účinkami na nervovú sústavu znižujú citlivosť na vnímanie telesných podnetov a schopnosť reagovať na podnety 
Stimulanciá – látky, kt. zvyšujú aktiváciu ( menia náladu a zvyšujú sebadôveru) 

Podvedomé procesy – hovoríme vtedy, ak nás ovplyvňujú podnety, ktoré nevnímame vedome 

Predvedomé spomienky – sú tie, ktoré nie sú súčasťou vedomia v určitej chvíli, no keď ich potrebujeme vynoria sa 

Nevedomie – momentálne neuvedomované, ale predtým vedomé zážitky 
Automatické procesy – zručnosti, v kt. sa popri vedomej činnosti uplatňuje aj nevedomie 

Tieto stupne sa neohraničujú, ide o plynulý prechod od neuvedomovaných procesov k sebareflexii a späť

KOGNITÍVNE (POZNÁVACIE) PROCESY

1. POCIŤOVANIE – najjednoduchší kognitívny psychický proces. Pomocou neho získava človek základné informácie o vonkajšom svete i o stave vlastného organizmu v tej najjednoduchšej forme. Vzniká na základe kvality činných receptorov, analyzátorov. Skladá z 3 častí: zmyslový orgán (receptor), dostredivý nerv ( vedie vzruch do príslušného centra v mozgu), mozog. Pomocou  vonkajších receptorov – diaľkové (zrakové, sluchové, čuchové) (exteroreceptory) - dotykové (chuťové, hmatové), vnútorných receptorov – proprioreceptívne ( ovládame vlastnou vôľou), (interoreceptory) - visceroreceptívne ( nedokážeme ovládať). 
Výsledok – pocit – najjednoduchší fakt vedomia, ktorý vzniká podráždením nervovej sústavy. Odraz jednotlivej vlastnosti predmetov a javov, ktoré pôsobia na receptory človeka. Pri vznikaní, musí mať podnet určitú silu: intenzita: najnižšia – dolný podnetový prah ( nižšie hodnoty- podprahové podnety) najvyššia - horný podnetový prah ( vyššie hodnoty- nadprahové podnety) Najmenší rozdiel medzi 2 podmetmi toho istého druhu, ktorý umožňuje postrehnúť rozdiel medzi nimi - diferenciálny podnetový prah.

2. VNÍMANIE (percepcia)

Proces, ktorý sprostredkúva kontakt medzi jedincom a prostredím (medzi vnútorným a vonkajším) Je zmyslovo špecifické ( všetky podnety majú svoje analyzátory) Uplatňujú sa tzv. tvarové ( geštalové ) zákony, ktoré vysvetľujú, prečo sa niektoré podnetové prvky zoskupujú do určitých celostných útvarov: 
Z. blízkosti – celok vytvárajú prvky, ktoré sú blízko seba 
Z- rovnakosti – celok vytvárajú zoskupenia rovnakých prvkov 
Z. uzavretosti – celok vytvára to, čo je ohraničené kontúrami 
Z. skúsenosti – celok vytvára to, čo sme ako celok už v minulosti vnímali 
Z. spoločného osudu – celok vytvárajú prvky, ktoré majú spoločný \"osud\"- cieľ 
Štruktúrované ( usporiadané) prvky vnímame ako figúry neštruktúrované prvky tvoria tzv. pozadie / vnímanie figúry a pozadia sa môžu meniť ( v závislosti od zamerania pozornosti)

Reverzibilné figúry

Vlastnosti – celostnosť - vnemy sú vždy odrazom nejakého celku, na ktorom sa podieľa i minulá skúsenosť 
Výberovosť – na zákl. usmernenej pozornosti sa vnímanie sústreďuje len na niektoré podnety, 
ktoré pôsobia na senzomotorické orgány z vonkajšieho prostredia 
Významovosť – prejavuje sa v tom, že podnety vnímame, ako nositeľov určitého významu

Etapy

Recepcia – systém uvedomovania si podnetov 
Percepcia – schopnosť nervového systému uvedomovať si podnety 
Apercepcia – schopnosť nervového systému rozpoznávať a diferencovať podnety 
Obsah – nie len objekty vonkajšieho sveta, ale aj vnútorné stavy vlastného organizmu 
Výsledok – vnem ako súbor pocitov (subjektívny odraz reality, ktorý vzniká súčinnosťou viacerých analyzátorov) 
Základom je analyticko – syntetická činnosť 
Je podmien. individ. myslením, pamäťou, minulou skúsenosťou a osobnosťou človeka 
Skreslené vnemy – ilúzie – vzn. na zákl. skresleného vnímania ( objekt vnímame inak, ako v skutočnosti je) 
Môže mať charakter zrakových klamov: pozornosť – ide o sústredenosť a zameranosť psychických činností, teda vedomia na určitý predmet, alebo jav, čím sa tento jav stáva stredobodom psychického diania. Môže byť zámerná, alebo mimovoľná. Funkcia – selektívnosť (výberovosť)

Charakteristické črty

1. rozsah – udáva množstvo jednotlivých prvkov, kt. je človek schopný postrehnúť súčastne 

2. koncentrácia – závisí od motivácie a vonkajších rušivých vplyvoch 

3. stálosť – ovplyvňujú ju rôzne podnety, no hlavne náš záujem 

4. intenzita – pozornosť nie je nikdy stabilná, raz je väčšia, inokedy menšia 

5. flexibilita – schopnosť prenášať pozornosť z jedného javu na iný, rýchlo medzi nimi \"prepínať\", tým nám neuniknú dôležité podnety

Učenie

Je jeden z dôležitých faktorov pôsobenia prostredia. Ide o nadobúdanie a obohacovanie individuálnych skúseností počas vývinu jedinca. Všetko, čo si jedinec osvojuje a čo uňho vytvára trvalejšie zmeny. V užšom slova zmysle ide o cieľavedomé a systematické nadobúdanie vedomostí, návykov, zručností, či foriem správania alebo osobnostných vlastností. Predstavuje vo vývine ľudského jedinca významovú skutočnosť, pretože je interakciou medzi vonkajšími vplyvmi jedinca na základe ktorej jedinec nadobúda individuálnu skúsenosť.

Druhy

1. habituácia – prispôsobenie sa podnetu ( jednoduchá forma učenia) 

2. asociácia – komplexnejšie učenie, zahŕňa naučený vzťah medzi udalosťami (vzťah súvislosti, konfrontácie, ktoré vedú k riešeniu situácie) 

3. intelektuálne učenie – žiak si osvojuje vedomosti 

4. motorické učenie – žiak si osvojuje zručnosti a návyky 

5. imitačné učenie – učenie napodobňovaním určitých vzorov

3. PREDSTAVIVOSŤ ( imaginácia)

Psychický proces, ktorý nám umožňuje vyvolanie obrazu do vedomia bez jeho pôsobenia na receptory. Typy – vizuálna (zraková) ,auditívna (sluchová) ,motorická (pohybová).

Výsledok

Predstava - názorný obraz vonkajších predmetov. Je zmyslovo špecifická ( zraková, chuťová, ...). Rozdiel medzi vnemom a predstavou.
Vnem- vzn. v senzomotorických orgánoch – periférne, subjektívny odraz reality. Predstava- vzn. v mozgu – centrálne, subjektívny obraz, ktorý ovplyvňuje aktuálny stav mysle, potreby, emócie .
Na rozdiel od vnemu sú menej jasné, úzko súvisia s pamäťou, možno ich kedykoľvek vyvolať a meniť, spájajú človeka s minulosťou. Spolu s pocitmi a vnemami tvoria stupeň zmyslového poznania skutočnosti. Je prechodným stupňom medzi vnemom a pojmom (t. j. medzi názorným a abstraktným poznaním)

Nevybavujú sa náhodne, sú zistené tzv. asociačné zákony 

primárne – z. dotyku v priestore a čase (spomienka na zlú známku vybavuje spomienku na zákrok rodičov) 
Z. podobnosti a kontrastu 
sekundárne – z. novosti, z. živosti, z. častosti 
Delenie – pamäťové ( spomienkové )- vzn. reprodukciou minulých zážitkov 
Jedinečné 
Všeobecné

Fantazijné

Vytvorené našou obrazotvornosťou, ako čosi nové, i keď postavené na našej predchádzajúcej skúsenosti.Pamäťové javy, ktoré skúsenostný materiál pochádzajúci z vnemov spracúvajú, alebo rekonštruujú takým spôsobom, ktorý nevyplýva zo skúseností, z toho vyplýva, že sú nové a objavné. fantázia – imaginácia – psychický proces a zároveň schopnosť vytvárať predstavy aj takých predmetov a javov, ktoré človek v danej podobe predtým nikdy nevnímal (je predpokl. tvorivej činnosti). Pri predstave ide o subjektívnu rekonštrukciu, pri fantázii ide o konštrukciu nového, neznámeho. Rekonštruujúce – predstavy, ktoré vznikajú na základe slovného opisu, alebo symbolického vyjadrenia. Denné snenie – ním si človek kompenzuje nedostatok v svojom živote. 
Spánkové sny Halucinácie – predstavy, ktoré vznikajú pri nenormálnom stave organizmu (horúčka, 
drogy,...) bez podnetov na zmyslové orgány Eidetické predstavy – veľmi názorné, ostré predstavy, úplnosťou blížiace sa k vnemom (majú ich ľudia s fotografickou pamäťou

4. PAMÄŤ

Ide o schopnosť a zároveň o proces prijímania, ukladania a vybavovania minul. zážitkov a skúseností. Psychický proces odrazu minulého prežívania a správania vo vedomí človeka. Poňatie pamäti – širšie – zahŕňa v sebe celý komplex našich skúseností. Užšie – reprodukcia zážitku, vybavíme si určitú spomienku

Základné fázy

1. zapamätanie (vštepovanie) – môže byť spontánne, alebo úmyselné 
2. pamätanie (podržanie) – pre túto etapu je príznačný proces zabúdania / - najlepšie si človek pamätá začiatok a koniec textu 
Zabúdanie má tvar krivky U Herman Ebinghaus – zabúdanie nastáva najrýchlejšie po učení, asi po 1 dni sa ustaľuje a neskôr len málo klesá 
Faktory zabúdania: - vyhasínanie (rozpad) nepoužitej pamäťovej stopy 
Interferencia - pôsobenie nových info, kt. odbúravajú staršie 
3. vybavovanie 
Znovupoznanie – vedomie minulého prežívania vzniká iba pri opätovnom pôsobení pôvodných podnetov 
Spomínanie- pomocou iných zážitkov sa nám vybavujú minulé 
Reprodukcia – zapamätané a vybavené sa zhoduje 
Pamäťové procesy – empirická pamäť – skúsenostná (ukladáme si do nej svoje zážitky) 
Reproduktívna – zamer. na vedomosti, kt. nadobúdame buď úmyselne, alebo neúmyselne. Krátkodobá, alebo dlhodobá pamäť 

Pamäťové kódy – kódy, ktoré pamäť používa na uchovávanie určitých informácii 

Sémantický charakter (lingvistický) – verbálne informácie - dnes je štvrtok 
Ikonický charakter (obrazový) – informácia má povahu obrazu – tváre, krajiny 
Epizodický charakter (autobiografický) – info. týkajúce sa bezprostredne dotyčnej osoby

5. MYSLENIE

Zovšeobecňujúci proces kongnitívnych procesov. Sprostredkovaný a zovšeobecňujúci spôsob poznávania, ktorý vedie k poznaniu vlastností predmetov a vzťahov medzi nimi. Podľa prevládajúceho prostriedku, v kt. myslenie prebieha hovoríme o proporcionálnom myslení / vyjadruje tvrdenia, propozície (to čo v mysli \"počujeme\"). Delenie – imaginárne myslenie – zodpovedá predstava, tomu, čo v mysli \" vidíme\", pracuje so zrakovými predstavami. Motorické myslenie – prezrádza postupnosť predstáv, pohybov v mysli, tzv. mimoslovné. Realizácia – reč - nástroj myslenia a forma dorozumievania. Základným komunikačným prvkom je slovo. Druhy – vnútorná a vonkajšia. Funkcia – podnetová – pôsobenie slovami na druhých. Predstavová – slovo zobrazuje myšlienku. Výrazová – slovo vyjadruje citovú zložku osobnosti / tieto 3 funkcie tvoria Bühlerov trojuholník. Zákl. myšlienkové operácie – analýza, syntéza,komparácia, abstrakcia, konkretizácia, generalizácia, indukcia, dedukcia, analógia. Intuícia – tzv. šiesty zmysel- treba ju odlíšiť , objavuje sa nečakane, akoby riešenie zrazu dozrelo v podvedomí

OSOBNOSŤ

Osobnosť– vymedzujeme, alebo charakterizujeme pomocou charakteru, temperamentu, telesnej konštrukcie a schopnosti 
Sebaregulujúci systém, ktorý zabezpečuje adaptáciu jedinca na prostredie. Bytosť uvedomujúca sa svojho JA, kt. disponuje slobodnou vôľou a nesie zodpoved. za svoje konanie. Bio – psycho sociálna bytosť – vyjadruje vzťah medzi biologickými faktormi, psychickými danosťami a možnosťou ovplyvňovať priebeh svojho života

Typy – Hippokratovo- Galenosova teória – klasická typológia

Sangvinik – krv – nestála povaha, živá, optimistická, rýchlo sa nadchne, ale hneď upadá, city sú veľmi plytké, pohyblivosť, dobromyseľný, spoločenský (silný vzruch aj útlm) 
Cholerik – žlč – výbušný, veľmi ťažko sa ovláda, nemá rád obmedzenia, v citoch je stály a náhly, veľmi netolerantný, neprispôsobivý (silný vzruch, slabý útlm) 
Flegmatik – hlien- pokojná povaha, neprejavuje city navonok, racionálny, zach. odstup (slabý vzruch, silný útlm) 
Melancholik – žlč – empatický človek, nesmelý, uzavretý, depresívny, city vzn. pomaly a sú trvalé (slabý vzruch, slabý útlm) 
Sheldonova teória – odvodená od telesnej stavby človeka 
Endomorfný – mäkký, zaoblený, uvoľnený a zameraný na ľudí 
Mezomorfný – svalnatý, atletický, energický, priebojný a odvážny 
Ektomorfný – vysoký, chudý, zdržanlivý, introvertný a umelecký založený 
Kretschmerova teória – Pyknik (endomorfný) Atletik (mezomorfný) Astenik (ektomorfný)

Carl Gustav Jungova teória – novodobá typológia

Extrovert – spoločenský, výrečný, prir. nadväzuje kontakty 
Introvert – uzavretý, utiahnutý, racionálny 
Hans Jürgen Eysenková teória – novodobá typológia 
Labilita (pohotovo reaguje neureticky t.j. utiahnuto, nepokojne , podráždene, neisto-labilne) - stabilita L 
 

Stupne schopností

Nadanie – súhrn určitého druhu, ktorý umožňuje pozoruhodné, až nadpriemerné výkony v určitej oblasti činnosti 
Talent – zvlášť vysoko rozvinutý súhrn činnosti, ktorý umožňuje človeku dosiahnuť vynikajúce schopnosti vo svojom obore 
Genialita – mimoriadne rozvinutý talent, ktorý umožňuje vytvárať vrcholné diela

Temperament

Z lat. temperamentum = práva miera. Súbor prevažne vrodených psychických vlastností, ktoré určujú dynamiku celého prežívania a správania osobnosti. Spôsob reagovania človeka (ako ľahko, aké silné, ako rýchlo vzn. reakcie) 
poruchy intelektu 
Retardácia schopnosti, duševná porucha 
Zmena niektorých psych. javov, ktoré sa prejavuje v správaní a prežívaní, spôsobuje problémy v soc. komunikácii a interakcii. Zaoberajú sa tým psychopatológia a psychiatria. 
Vrodené poruchy – má charakter trvalého handicapu 
Oligofrénia - slabomyseľnosť 
Vyjadruje defektnú úroveň intelektuálnych schopností za základe

Retardácie vo vývine schopností už od narodenia

1. stupeň :

DEBILITA (ľahký stupeň mentálnej retardácie) 
Oslabená schopnosť narábania s abstraktnými pojmami, nekritickosť, nižšia chápavosť, vzdelateľný takmer bez väčších problémov, do 12. roku ťažko identifikovateľná. Spomalené dosiahnutie psychických funkcii (najvyššia úroveň 8-13 rok).

2 stupeň :

IMBECILITA (stredne ťažký stupeň retardácie) 
Problémy s vyjadrovaním, chýba abstrakcia vo vyjadrovaní, neschopný naučiť sa čítať a písať, no zvládne jednoduché monotónne úkony.

3. stupeň :

IDIOCIA ( najťažší stupeň retardácie) 
Prejavuje sa v mentálnej aj fyzickej retardácii, vyžaduje si špeciálnu starostlivosť. Psychóza – vážna neuropsychická porucha, ktorá narúša osobnosť človeka 
Maniodepresívna psychóza – chorobné zmeny nálad. Schizofrénia – rozdvojenie osobnosti. Poruchy osobnosti – dlhodobá odchýlka od bežných prejavov. Explozívna psychopatia – po nepatrnom podnete prichádza výbuch hnevu. Získané poruchy – sociálna retardácia – retardácia vplyvom prostredia, ktoré jedincovi neposkytlo dostatočnú vývinovú stimuláciu (dá sa odstrániť). Deteriorácia – je získaná poškodením mozgu v dôsledku užívania omamných látok 
Demencia – v období staroby. Neuróza - najčastejšie psychické poruchy, sú väčšinou prechodného charakteru, bez porúch mozgu (arachnofóbia, klaustrofóbia)

Psych.javy

Funkcia mozgu, ktorá sa formuje vplyvom spoločnosti, zvlášť pôsobením výchovy. Umožňuje človeku poznávať svet a zároveň naň aktívne pôsobiť. Menia sa a vyvíjajú. Spôsobuje rozdiel medzi ľuďmi a jednotlivými etapami života. Delenie – 1. psych. vlastnosti – temperament, schopnosti, charakter, motívy a postoje, vôľové vlastnosti, 2. psych. procesy osobnosti – kognitívne procesy pamäti, motivačné procesy (citové, vôľové), 3. psych. stavy osobnosti – stavy pozornosti, citové stavy

DYNAMIKA PSYCHIKY

Dynamika psychiky – je to vnútorné hnutie, ktoré podmieňuje správanie a prežívanie 
Hybné sily

1. MOTIVÁCIA

Usmerňuje naše správanie a ovplyvňuje dynamiku psychiky. Zákl. modely – model nedostatku – konanie je motivované pocitom prázdna, nedostatku, ktorý musí byť zaplnený ( hlad, potreba vody, vzduchu). Model vybitia – k uspokojeniu dochádza pri uvoľnení nahromadeného napätia (cítim zlosť – udriem päsťou – vyventilujem E). Homeostatické modely – rovnovážne – po nich sa organizmus dostane do rovnováhy. Úrovne – aktivita, smerovosť, cieľavedomosť

Faktory

Konflikt – stret protichodných tendencii, stav napätia pri rozhodovaní. Môže nastať medzi : 2 kladnými aktivitami ,2 zápornými aktivitami 
kladnou a zápornom aktivitou. Motív – vnútorný ( chcem prestať jesť sladké), vonkajší (chcem, aby videli, že som prestala). Prežitia, sociálne, zvedavosti 
Potreba – najvýznamnejší motív.Nevyhnutnosť organizmu získať niečo, čo mu chýba, alebo sa zbaviť niečoho nadbytočného.Delenie - primárne – fyziologické – ich uspokojenie zabezpečuje prežite človeka. Sekundárne - fyziologické – druhotné, vznikajú na základe návyku. Psychické – (láska, bezpečie, vedomosti) Cattel – potr. sebazaprenia, bezpečia, spoločn., agresivity, starostlivosti o druhých Maslov – hierarchizácia p. – čím sú potreby prízemnejšie, tým viac ľudí ich má ,primárne (fyziol.), psychické, sebaaktuálizácie, sebatranscenden.(obeta)

Záujem

Druh motivačnej sily, ktorá vedie k rovnováhe uskutočňovaním určitej činnosti. Chýbajúci záujem – nuda. Poznávací, estetický, obchodný, technický Postoj – motivačný predpoklad reagovať na určité podnety určitým spôsobom Vzniká v procese výchovy a spoločenského styku ( kladný, záporný, predsudky) Delenie - kognitívny – názor jednotlivca Emocionálny – citové hodnotenie Konatívny –pohotovosť správania Kladný / záporný, silný / slabý, skrytý / zjavný, vedomí / nevedomí, Ovplyvňuje: individuálna skúsenosť, sociálne vplyvy, verejná mienka

Základom je tolerancia

Freud – všetko je motiv. túžbou po slasti, Adler (po moci), Fraukl (po zmysle) 
Spranger – teoretický (cieľ: pravda, hodnota: poznanie) 
Ekonomický (cieľ: sebauchovanie, hodnota: užitočnosť) 
Estetický (cieľ: harmónia, hodnota: krása) 
Sociálny (cieľ: dobro, hodnota: láska) 
Politický (cieľ: ovládanie druhých, hodnota: moc) 
Náboženský (cieľ: sebapresahovanie, hodnota: jednota)

2. EMÓCIE

Nižšie city, silný motivačný faktor, ktorý usmerňuje naše správanie. Základné vyjadrenie prežívania vzťahu k okolitému svetu, k iným ľudom i k sebe samému 
Najvýraznejšie prejavy – smiech a plač !!! emócie –spájajú sa s fyziologickými vzťahmi, vzrušenie organizmu city – vyjadrujú zážitkovú dimenziu, vzrušenie mysle, má iba človek / tvoria jednotu. Delenie – stenické – vedú k aktivácii, astenické – blokujú konanie.

Priebeh

1. vnútorná telesná reakcia 
2. hodnotenie (kladné, alebo záporné) 
3. výraz tváre 
4. reakcia na emócie 
Vlastnosti- polarita (všetko má svoj protipól), ambivalencia (zmiešanosť), aktuálnosť (nikdy sa nič nedá prežiť rovnako), nákazlivosť, pestrosť časového trvania, subjektívnosť, spontánnosť, predmetovosť, kultúrna podmienenosť. 
Funkcia – signalizačná, činná, motivačná, regulujúca - druhy – afekt – veľmi silná, intenzívna, krátko trvajúca emočná reakcia, spája sa s prudkými zmenami 
vo vnútri organizmu (zrýchlenie činnosti srdca), v psychických procesoch (neschopnosť triezvo uvažovať) a vo vonkajšom výzore. Niektoré afekty prebiehajú tak, akoby človek stratil kontrolu nad sebou samým (nezvládnuté afekty) – takáto strata sebakontroly môže byť spojená so stratou vedomia

Patetický afekt

Nálada – dlhšie trvajúci emočný stav, nie prílišnej intenzity, ktorý kladne, alebo záporne ovplyvňuje priebeh psychologických procesov 
Tiež môže prejsť do patetickosti (dlhodobý stav vzrušenia, môže mať chorobný ráz) 
Vášeň – mimoriadne silný, stály, hlboký vzťah, kt. ovplyvňuje psych. funkcie a správanie člov. 
Strach – emócia, ktorá vzn. pri ohrození biolog., alebo soc. existencii individua 
Úzkosť – strach, ktorý vzniká pri nie reálnom nebezpečenstve 
Poruchy – cit. labilita, averzia (silná nenávisť), fóbia (úzkosť sprevádzaná chorob. strachom), komplex 
Medzi citmi a poznávacími procesmi existuje vzájomné pôsobenie (pozitívne, alebo negatívne)